Životný kanec - úlovky (ČR, SR) - Fotografie - Myslivost, lovectví, myslivecká videa, lovecká videa, myslivecké fotky, lovecké fotky

ve fotkáchve videíchv inzerci

E-mail:
Heslo:
nová registrace | zapomenuté heslo

Vzpomínka na poslední říjnový týden 2023
vloženo: 18.4.2024 18:31
autor: Pavel Krčma

NEJLEPŠÍ FOTOGRAFIE 2012
NEJLEPŠÍ FOTOGRAFIE 2013
NEJLEPŠÍ FOTOGRAFIE 2014
NEJLEPŠÍ FOTOGRAFIE 2015
NEJLEPŠÍ FOTOGRAFIE 2016
NEJLEPŠÍ FOTOGRAFIE 2017
NEJLEPŠÍ FOTOGRAFIE 2018
NEJLEPŠÍ FOTOGRAFIE 2019
NEJLEPŠÍ FOTOGRAFIE 2020
NEJLEPŠÍ FOTOGRAFIE 2021
NEJLEPŠÍ FOTOGRAFIE 2022
NEJLEPŠÍ FOTOGRAFIE 2023
NEJLEPŠÍ FOTOGRAFIE 2024

• úlovky (ČR, SR) (17141)
• úlovky (svět) (2106)
• trofeje (4678)
• historie (3857)
• zvěř v přírodě (42147)
• zvěř v zajetí (3706)
• příroda (38754)
• lovecké výstavy (1509)
• lovecký pes (13460)
• zbraně (2526)
• lidé (4655)
• fotopast (15035)
• myslivecké umění (4796)
• myslivecký interiér (455)
• shozy (jelení, srnčí atd.) (6959)
• ptactvo v přírodě (19667)
• hmyz v přírodě (6875)
• obojživelníci a plazi (1314)
• květiny a houby (15187)
• myslivecké stavby (3905)
• sokolnictví (506)
• ostatní (24179)

úlovky (ČR, SR)

Říje 2012
vloženo: 3.2.2013 12:04
autor: Aleš Náhlý

úlovky (svět)

sibiř
vloženo: 29.9.2015 21:28
autor: František Strnad

trofeje

Trofej jelena
vloženo: 1.4.2016 11:56
autor: Radek

zvěř v přírodě

Sbohem Moravo
vloženo: 27.4.2016 23:22
autor: Jiří Netík

zbraně

R 8
vloženo: 3.5.2018 12:40
autor: Ondřej Trlifaj

fotopast

srneček
vloženo: 8.6.2013 08:15
autor: micinka

myslivecké umění

Glejt na krále honu
vloženo: 12.11.2017 08:23
autor: Jiří Netík

• 233417 fotek (0 dnes)
• 7960 videí (0 dnes)
• 332 odkazů (0 dnes)
• 8897 inzerátů (0 dnes)
• 284 diskuzí (0 dnes)
• 749177 komentářů fotek (0 dnes)
• 12933 komentářů videí (0 dnes)
• 3294257 hlasování fotek (0 dnes)
• 56455 hlasování videí (0 dnes)
• 37663 registrovaných uživatelů
  0 dnes nových, 4 online

Více informací

« novější foto

starší foto »

Životný kanec

bodové hodnocení: 115 CIC
věk: 8 let

Za každým úlovkom sa skrýva nejaký príbeh. Ale príbeh tohto kanca sa začal už v roku 2014. Tento rok bol rokom, kedy som bol ešte len čakateľom v našom poľovníckom združení. Mojou úlohou bola výstavba kazateľnicového posedu. S posedom mi pomáhal otec a onedlho nám už na dvore stál môj prvý posed. V tej dobe som si ani nepredstavoval, že práve na tomto posede zažijem dve veľmi silné poľovnícke zážitky. Prvý zážitok sa odohral hneď o rok neskôr, keď som zo svojho posedu ulovil svojho prvého diviaka, síce to bolo iba asi 10 kilové prasiatko ale ten zážitok sa odvážiť nedal. Druhý zážitok sa odohral počas jednej októbrovej splnovej noci. Ale poďme pekne od začiatku. Šesť dní okolo splnu, každý mesiac lákajú do lesa každého poľovníka. Vďaka tomuto splnu majú aj muži svoje dni, kedy sú cez deň nervózni a celé noci nespia. Tak som nespal ani ja a začal som skúšať šťastie v nedeľu. Zasadol som na svoj posed, ktorý stojí asi 100 metrov nad potokom z ktorého diviaky vychádzajú aby sa dostali do kukurice, ktorá bola vysiata za horizontom nad posedom. Po pravej strane som mal z posedu výhľad na lucerkové pole a z ľava som mal možnosť pozorovať poslednú zo štyroch medzí, ktoré stáli nad potokom. Mesiac vyšiel ešte za vidna a postupne začal osvetľovať krajinu. Pobyt na posede mi skracoval pohľad na pár kusov srnčej zveri a jednu líšku. Počas celej noci som mal možnosť pozorovať zver srnčiu, vysokú, líšky dokonca sa ku mne zatúlal aj jazvec a v našej časti revíru nevšedná návšteva divá mačka. Takéto bohaté divadlo som už dlho nepozoroval. Keď už bolo úplne ticho a aj posledné kusy som stratil z dohľadu ukázal sa na okraji medze čierny fľak. Po prezretí bodu ďalekohľadom som sa uistil, že sa jedná o diviaka. Strieľať som ešte nemohol lebo som si nebol na 100% istý, či sa nejedná o diviačicu, ktorá ako prvá vyšla skontrolovať situáciu. Či to bolo tak som sa už nedozvedel, pretože ma prezradil vietor a diviak sa vrátil späť do úkrytu. Takto sa skončila moja nedeľňajšia postriežka. V pondelok večer som sa zase pripravil a opäť si to namieril na môj posed. Tentoraz som toho až tak veľa nevidel. Ale pre silný vietor, ktorý sa zarezával až pod kožu som sa musel na posede trošku zohnúť a oprieť sa o kolená. Ako tak sedím z ničoho nič zbadám pod posedom pri rebríku pohyb. Beriem ďalekohľad a už mám plné zorné pole diviakov. Dve diviačice s potomkami a jeden kanček prechádzajú tesne popod posed, rýchlim tempom. Ďalekohľad strieda puška ale táto výmena bola príliš pomalá a ja v puškohľade vidím iba pár čiernych zadkov, ktoré sa odo mňa vzďaľujú a miznú za horizontom. A takto sa skončila pondelková postriežka. V utorok sa postriežka nekonala, pretože celý deň pršalo. Prišla streda a ja beriem už od nedele zbalený ruksak na plece vešiam starú dobrú ZG-čku a sadám do auta. Do knihy sa už tretí krát zapisujem na miesto nazývané Paršivina. Sadám do Vitary a už skracujem vzdialenosť medzi mnou a posedom. Z auta pozorujem, že na ozimine sa už pasie šesť kusov vysokej, chcem ich skontrolovať ale zisťujem, že som si doma zabudol ďalekohľad. Okamžite sa otáčam ale pre dlhú cestu sa už nevraciam domov. Mierim rovno k dedkovi a požičiavam si jeho ďalekohľad. Teraz je už moja výbava kompletná. Po tretí krát zasadám na môj posed, opieram galašku do rohu a potichu čakám. Nočná obloha je celá pod mrakom ale silný mesačný svit preráža mračná a dostatočne osvetľuje okolie posedu. Čakanie bolo chudobné na zver okrem srnčej zveri a jednej líšky nevidím nič. Rozhodujem sa, že pobyt na posede trošku predĺžim. Je teplo a vietor mám konečne priaznivý. Zameriavam sa na úzky pás lúky pod prvou medzou, kde predpokladám možný pohyb diviakov. Čakanie sa predlžuje, polnoc je už neďaleko, keď začujem ako niekde pod medzou zabreše líška. Beriem ďalekohľad a kontrolujem úzky pás lúky. Nikde ani len noha. Brechot líšky stále neutícha a tak po pár minútach zase kontrolujem okolie. Na kraji medze pozorujem pohyb. Bezpečne rozoznávam siluetu väčšieho diviaka. Nechávam ho aby sa priblížil a uisťujem sa, že sa nejedná o diviačicu ale o diviaka samotára. Opatrne beriem ZG-čku, zapínam bodku a hľadám diviaka v puškohľade. Svetlo mesiaca nebolo až také silné ako som si myslel. Pozerám na diviaka cez puškohľad a neviem, kde má hlavu a kde zadok. Preto beriem zase ďalekohľad a pokúšam sa zistiť ako stojí. V ďalekohľade už vidím ako rypákom vyhadzuje do vzduchu kusy hliny, tým pádom viem, kde umiestniť výstrel. Zase beriem pušku, adrenalín stúpa, zatlačím ju do pleca, kríž ustálim na komore a jemne tlačím na spúšť. Záblesk z hlavne spôsobil, že som nevidel či diviak značil alebo nie. Videl som iba to ako diviak skočil do kríkov smerom k potoku. A ešte pár sekúnd som počul hlasné lámanie konárov. Nastalo ticho. Galašku odkladám a premietam si situáciu. Pomodlím sa k patrónom a prosím ich aby som diviaka dobre zasiahol aby sa nemusel trápiť. Pätnásť minút povinného čakania zbehne ako voda a ja už s baterkou kráčam k nástrelu. Na moje nemilé prekvapenie na nástrele nevidím ani kvapku farby. Strieľal som asi na 60 metrov, zbraň som mal opretú, takmer dokonalá poloha diviaka. Sám som si nechcel pripustiť, že som netrafil. Znova a znova prechádzam nástrel a jeho okolie, skúmam kraj medze zvrchu aj zospodu ale nič ani len kvapka farby. Po štyridsiatich minútach hľadania to vzdávam a poberám sa domov s tým, že ráno dokončím dohľadávku spolu so psom. Ráno ešte za tmy vstávam beriem kopova Brita a jedného člena z nášho PZ a mierime na nástrel. Ani za bieleho dňa nenachádzame na tráve ani kvapku farby. Púšťam psa a dúfam, že ma nesklame a môjho diviaka nájde. Pes po vypustení vbieha do potoka a začína hlásiť, ja som sa už začal radovať ale radosť sa pominula, keď som zistil, že hlási vysokú. Hlási a odbieha niekde za horizont. S kolegom prehľadávame okolie. Keď sa vraciame naspäť na nástrel, chceme ešte raz prekontrolovať medze nad potokom. Ja idem po spodnej a kolega po vrchnej. Po chvíľke počujem pískanie. Prichádzam ku kolegovi a ten už kráča oproti mne s natiahnutou rukou. Gratuluje mi a oznamuje, že diviaka našiel. Vtedy mi zo srdca spadol obrovský kameň a doslova bežím k miestu kde leží zhasnutý diviak. Prichádzam bližšie a neverím vlastním očiam. Veď to nie je diviak to je diviačisko. Kanec akého som v živote nevidel. Ako prvé my do očí padnú zbrane, kontrolujem ich a ubezpečujem sa či nie sú odlomené. Na moje šťastie aj napriek tomu že trčali vonku celých 9 centimetrov nebol ani jeden poškodený. Diviak leží v druhej medzi asi 60 m od nástrelu. Strela SPCE 7x64 zasiahla pľúca ale diviaka neprestrelila. Pravdepodobne preto som nenašiel po celej únikovej dráhe ani jednu kvapku farby. Po prvotnej obhliadke sa snažím diviaka pomocou auta vytiahnuť von na lúku ale malá Vitara má s týmto obrom trošku problém no na tretí krát sa mi to podarí a tak si môžem naplno obzrieť mohutné telo tohto čierneho rytiera. Keď je už diviak na lúke vzdávam mu poctu zálomkom a posledným hryzom. Od kolegu prímam zálomok na znak úspešného lovu a zakladám si ho na pravú stranu klobúka. Volám otcovi a oznamujem mu, že sme diviaka našli a chcem aby sa prišiel na neho sám pozrieť. Počas čakania na otca robím fotky a videá z každej strany. Prichádza otec. Obzerá si diviaka a s radosťou v očiach mi gratuluje so slovami Lovu Zdar. Obzeráme si spolu môjho s pravdepodobnosťou životného diviaka a preberáme priebeh celého lovu. V našom združení sa odloví veľa diviakov ale diviaka s takýmito parametrami si za posledné roky nepamätá ani môj otec. Už na prvý pohľad je zrejme, že zbrane diviaka pravdepodobne dosiahnu medailové hodnoty. Ale diviačie zbrane sú klamlivé a nikdy nevieme čo sa skrýva dnu v sánke tak nechceme robiť unáhlené závery. Diviaka vyvrhujem a pripravujem na odvoz do dediny kde ho ošetríme. Pri vyvrhovaní sme si všimli ešte jednu zaujímavú vec. Diviak mal všetky štyri kopytá biele ako domáca sviňa. Žiaľ jeho váhu len odhadujeme pretože váhu na zváženie nemáme. Odhadujeme ho na +- 250 kilogramov, čo je na naše pomery slušná váha. Celý deň sa neviem dočkať toho ako zbrane vyvarím. Po čakaní nad hrncom, vytiahnutí zbraní ich umytí a osušení, som sa sám pustil do bodovania. A hodnoty boli takéto Dĺžky : 23,3 cm, Šírky d.: 25,4,. 26,1,. Obvod h.: 7,6 čo dáva bez prirážok a zrážok 115,75 bodu. Takže dúfam že to na tu striebornú medailu bude stačiť. Tento diviak sa s určitosťou stal mojou životnou trofejou a taktiež splnením veľkého poľovníckeho sna. Ešte raz sa týmto chcem poďakovať Hubertovi a Diane za naozaj veľkú priazeň. Vďaka patrí aj otcovi a dedkovi a všetkým, ktorí ma viedli v poľovníckom živote. Slová Lovu zdar ktoré odzneli nad týmto kancom mi ešte dlho budú znieť v ušiach.


Komentáře:


Chcete-li hlasovat nebo napsat komentář k této fotce, musíte být přihlášeni.