Myslivost, lovectví, myslivecká videa, lovecká videa, myslivecké fotky, lovecké fotky

Prišiel ten deň „D“ a to deň v ktorý sme mali ako združenie kontrolné streľby a po streľbách nasledovala júnová schôdza. Na tejto schôdzi sa malo rozhodnúť či sa po roku v ktorom som pôsobil ako čakateľ, zapíšem do radov nášho združenia ako člen. Streľby skončili a začala schôdza. Ja som samozrejme na schôdzi nebol prítomný, upratal som veci vonku sadol do auta a išiel sa povoziť. Po čase jazdenia zvoní telefón, rýchlo blinker a už stojím na odpočívadle. Srdce bije ako o dušu pozriem na mobil a ...... planý poplach vola mamka. Nadšene odpovedám na všetko čo chce vedieť a už, už chcem vyštartovať keď telefón zvoní znovu. Pozerám na mobil volá dedko adrenalín stúpa srdce búcha. Dvíham a počúvam už len gratulácie, dedo ma víta medzi nimi. Stres a rôzne pocity zo mňa opadli a konečne sa mi splnil najväčší sen , na ktorý som čakal 21 rokov. Vraciam sa na schôdzu vyberám dvoch Myslivcov a spoločne pripíjam a ďakujem všetkým členom za podporu. Po schôdzi v priebehu týždňa riešim všetky formality a poplatky a teším sa na novú vysnívanú životnú etapu. Toľko k všetkým formalitám, ktoré predchádzali mojej prvej povolenke a prvému úlovku. Povolenka na prasa je už v mojich rukách a ja rozmýšľam kde, kedy a ako ju bude možné použiť. Chcem obehnúť viac častí revíru a nechcem strieľať hneď na prvé prasa, ktoré uvidím chcel by som si prvú povolenku dokonale užiť. Prvý pirš začínam ráno nad dedinou a postupujem po zatrávnených plochách cez ktoré čierna zver rada prechádza cestou k ležoviskám. Vysokú a srnčiu zver stretám už od prvého kroku, ale diviačiky sa stále skrývajú, ale ja im dávam čas a viem, že sa raz ukážu. Je týždeň pred júnovým splnom a ja trávim, každý deň na inom posede a skúšam šťastie, kde sa dá. Pomaly odrátavam dni do splnu a chystám sa na posed, ktorý som postavil počas čakateľskej doby. Posed stojí na okraji lucerkového lánu a vo vzdialenosti asi 100 metrov stojí malé, niekoľko hektárové pole s kukuricou, ohradené elektrickým oplôtkom, ktorý by mal údajne zabrániť škodám, ktoré spôsobuje lesná zver. Konečne prišiel prvý splnový deň, respektíve noc. Zbalený prichystaný už od tretej hodiny pochodujem doma a stále tlačím hodinky očami dopredu. Čas prešiel a ja sa o 19:00 zapisujem do knihy návštev sadám do Vitary a prichádzam k miestnemu družstvu. Odstavujem auto a ďalej asi 1 km postupujem k posedu peši. Je krásny deň na oblohe ani mráčika a bezvetrie napovedá aj krásnej celovečernej postriežke. Usádzam sa na posede a čakám minúty idú, idú aj srnce aj jelene aj líška aj zajace po zotmení celé lucerkové pole prekypuje životom stále je načo pozerať ani neviem načo sa pozrieť ako prvé. Pri toľkom ruchu som trocha pozabudol sledovať okolie kukuričného poľa. Vďaka mesiacu je krásna viditeľnosť a na lúke je vidno každého tvora. Je ticho a ja zrazu začujem typické diviačie zvuky, rýchlo beriem ďalekohľad a obzerám kukuricu vidím dvoch väčších diviakov na hornom okraji kukurice ale netuším ako sa tam dostali. Nad kukuricou je už iba strnisko na ktorom by som ich príchod určite spozoroval a spodná strana kukurice je lemovaná potokom z ktorého som ich príchod, taktiež nezaregistroval. Po pár minútach sa strácajú v kukurci aj napriek elektrine. Čakám ešte chvíľu ale nič sa nedeje je polnoc a ja odchádzam domov. Tento istý scenár sa opakuje ešte 2 noci po sebe diviaky sa objavia z ničoho nič na hornom okraji kukurice a opäť som nezaznamenal smer ich príchodu. Na tretí deň referujem čo som videl jednám členovi nášho PZ a ten my hneď vysvetľuje čo sa deje. Dnes ráno bol na lúke oproti kukuričnému poľu a videl všetko čo sa tam deje. Diviaky 2 matky a 9 prasiat do kukurice neprichádzajú ani z vrchu ani zospodu. Tieto diviaky ležia celý deň v kukurici a ráno, alebo večer vychádzajú na lucerku, trocha zmeniť jedálniček . To úplne mení taktiku môjho lovu premýšľam ako by som sa k nim dostal. Balím veci a odchádzam zase na môj posed, kde sa chystám prespať aby som hneď ráno bol na mieste činu. Večer sa scenár opakuje ale ja čakám len na ráno. Ešte za tmy schádzam z posedu a prichádzam na okraj kukurice kde som si našiel vhodné miesto s výhľadom na lucerku. Čakám dlho počujem ako si diviaky pochutnávajú na kukurici vietor mam výborný, takže šanca na úspech tam je. Keď už bolo slnko vysoko a aj diviaky už utíchli rozhodol som sa vrátiť k posedu a poobzerať aspoň srncov, ktorých tu máme. Som pod posedom je 6:00 leziem hore rebríkom, keď som bol asi v polovici, pozriem na kukuricu a čo nevidím diviaky sú vonku a smerujú hore na strnisko. V rannej rose je krásne vidieť moju stopu a viem, že je už zle. Diviačica po príchode na stopu zgrúhli a obratom sa púšťa smerom k potoku. To už som na posede a s odistenou galaškou pozorujem smer úniku. Po pár metroch sa celá skupina stáča smerom k posedu teraz ich mám asi na 90 m, idú v miernom pokluse. Trasiem sa ja trasie sa puška, posed a mám pocit že sa trasie aj celá zem. To moja kamarátka, poľovnícka triaška, dáva prvý krát o sebe vedieť. Hlavou mi idú rady o streľbe od otca, deda na pohybujúci sa cieľ. Diviaky trocha spomalili a teraz cítim svoju príležitosť, vyberám posledné prasa, predsadzujem toľko, koľko považujem pri ich rýchlosti za správne. Ťahám kríž s mojím diviakom a zároveň stiahnem spúšť. Ranný spev vtákov stíchol a ja v rannej rose vidím ako prasa padá, robí salto a ostáva v ohni. Rýchlo prebíjam a pozorne sledujem situáciu cez puškohľad. Prasa ostáva v ohni a ja po čase zaisťujem, opieram starú dobru ZG-čku o roh posedu, sadám a opriem sa o stenu posedu. Prichádza neopísateľný pocit šťastia ale aj smútku, ktorý pozná určite každý z vás. Ruky sa stále trasú, teraz už nechávam triaške nech sa naplno realizuje a mojom tele. Sedím určitú chvíľku a modlitbou sa prihováram a ďakujem svätému Hubertovi a Diane za krásne chvíle, ktoré mi dopriali pri love môjho prvého diviaka. Schádzam z posedu, odlomím tri trnkové halúzky a pristupujem k diviakovi, vzdávam mu všetky pocty vkladám posledný hryz a na pravú stranu klobúka zapichujem zálomok. Robím krátke video, niekoľko fotiek, ktoré budú navždy pripomínať tento neopísateľný zážitok. Diviaka „prasiatko“ ošetrím, nakladám do auta a odchádzam domov. Už z diaľky vidím ako mi dedo máva a víta ma s veľkou lieskovou palicou. Čo viac si môže vnuk priať ako pasovanie za lovca divakov vlastným dedkom. Ktorý je najlepším učiteľom akého som mohol mať. Následne už ležím nad diviakom a po prvých štipľavých dedkových úderoch sa k palici „pasovačke“ dostáva otec, ktorý mi tak tiež dopraje a prenecháva palicu ostatným členom a ja viem že dnes budem celý deň na nohách lebo sadnúť si bude dosť bolestivé. Toľko k príbehu o mojom prvom diviakovi. Síce som mladý a ešte neskúsený poľovník ale chcel by som všetkých nabádať k dodržiavaniu všetkých krásnych tradícií, ktoré sú v poľovníctve užívané už storočia. Veď posledný hryz a zob je najväčšou poctou, ktorú v dnešnej dobe často zabúdame vzdať . LOVU ZDAR