Myslivost, lovectví, myslivecká videa, lovecká videa, myslivecké fotky, lovecké fotky

O tomto srncovi som vedel asi mesiac. Oboznal ho otec niekedy začiatkom júla, keď sa zdržiaval vo vysokej ďateline. Podľa popisu trofeje sme spoločne usúdili, že to je ideálny srnec pre hosťa. Jožko si po telefonáte hneď našiel čas a vyrazili sme na posed, kde sa srnec zdržiaval. Naša prvá vychádzka však skončila neúspechom. Srnec síce vyšiel na pole s ďatelinou, tak ako hovoril otec, no o nejakých 100 metrov ďalej, takže sme sa nedokázali dostať k úspešnej rane. No okrem tohto srnca sme videli kopu inej zveri, pod posedom nám hopsali zajace, promenádovali sa bažantí kohút so sliepkou, tak Jožko bol spokojný a vôbec mu nevadilo, že nestrieľal. Druhá vychádzka na tohto srnca bola včera. Jožo sa žiaľ chvíľku zdržal v práci, tak sme sa do revíru dostali neskôr ako by bolo vhodné. Už po ceste na posed vidíme zvýšenú aktivitu zveri. Na poli pred nami pobehuje starý hľadajúci srnec, odstavujem auto na kraji poľnej cesty a dávam Jožkovi pokyn, aby si vytiahol guľovnicu. Zatiaľ sa snažím srnca dostať bližšie k nám vábením, avšak ten nereaguje. Na čo však okamžite zareaguje sú 2 cyklisti, ktorí sa z ničoho nič objavia na ceste. Srnec samozrejme mizne a tak sa venujem okoliu. Pri prístupovej ceste k posedu oboznávam 2 kusy srnčieho- srnu s naším srncom. Pomaly nasadáme do auta a ideme k posedu. Auto odstavím asi 500 metrov od posedu a ideme na posed. Neustále kontrolujem okolie, srnca nevidím odskakovať, tak dúfam, že si ho nezradíme. Avšak len čo spravím prvé 3 kroky na rebrík, tuhne mi krv v žilách. Asi 30 metrov od posedu sa v kraji buriny dvíha náš srnec, istí smerom ku mne a odskakuje. V duchu poriadne zanadávam, že som si poriadne neskontroloval okolie pred tým, ako som liezol na posed. Po krátkej porade s Jožkom sa rozhodujeme chvíľku čakať na posede a ak nič nevyjde vrátiť sa obkľukou k autu. O asi 20 minút sa na scéne zjavuje náš srnec. Vyťahuje z krytu a poberá sa pretláčať s chovnou jednotkou. Pomaly sa presúva smerom k nám, dávam Jožovi pokyn aby sa nachystal. Srnec však neustále postupuje, tak hlasno pískam aby zastavil. Dĺžka zastavenia však nebola ideálna na ranu, srnec postupuje ďalej do dateliny. Asi 50 metrov od nás, srnca zastavujem znova, stojí krásne na široko. Jožko umiestni kríž puškohľadu na komoru a zrazu rovno za srncom je na poľnej ceste cyklista aj so psom. Ruším pokyn k streľbe, srnec odbieha do dateliny asi 150 metrov od nás kde si ľahne. Po nekonečných minútach k nemu dobehne zvedavý slabší srnec a svojou drzosťou ho prinúti urobiť si poriadok vo svojom teritóriu. Avšak stále sa drží mimo dostrel, alebo keď pribehne bližšie je za ním auto alebo cyklista. Toto sa opakuje asi 3 krát, ja už strácam nervy a nadávam na celú koronu, ktorá naučila ľudí chodiť do prírody... Chvíľku sa s Jožom rozprávame a plánujeme ako ďalej postupovať. Zrazu sa asi 50 metrov šikmo od posedu objavuje srna, srnča a náš srnec. Dávam pokyn k streľbe, Jožo zaujme akrobatickú streleckú pozíciu (ako pravák zapiera guľu do ľavého ramena). Komoru však prekrýva popásajúce sa srnča, potom zase srna. Už si myslím, že si z nás sv. Hubert robí srandu a srnec je snáď zakliaty. Vtom však srnec urobí jeden krok, odkryje komoru a krajom sa nesie výstrel. Srnec značí prudkým odbehom, Jožko okamžite prebíja a pohľadom sa pýta čo ďalej. Ďalekohľadom vidím červený fľak na komore, tak mu hovorím, že srnec je náš. Opíše ešte 10 metrový oblúk, padá na zem a odkazuje. V ten moment mám chuť vyskočiť od radosti z posedu. S Jožom sa na posede od radosti objímame, chvíľku posedíme a ideme k srncovi. Po vzdaní poslednej pocty a predaní zálomku (v ČR úlomku- u nás to máme jednoduchšie všetko je zálomok :)) nasleduje fotodokumentácia a posledná cesta srnca z revíru.