Myslivost, lovectví, myslivecká videa, lovecká videa, myslivecké fotky, lovecké fotky

Koniec septembra a záver doby lovu srncov neúprosne klopal na dvere a nám chýbalo ešte pár kusov do splnenia plánu lovu. Samotné plnenie plánu ovplyvnila aj povodeň, vďaka ktorej sme mali okrem lesa zaplavené aj polia spodnou vodou. Voda však konečne opadla, tak som včera vyrazil skúsiť šťastie a uloviť posledného srnca do plánu. Cestu do revíru mi trošku skomplikovala moja deravá hlava, keď som si po pár minútach jazdy v aute uvedomil, že doma na vešiaku ostala vesta a v nej všetky doklady a plomba. Na najbližšej križovatke preto otáčam auto a idem domov, čo sa neobíde od pár milých slov o senilite od mojej pani manželky :) Keďže som v revíre nebol už dlhšiu dobu, plánujem napred autom pozrieť stav polí a na základe toho sa rozhodnúť kde strávim príjemný jesenný večer. O pol 6 sa zapisujem do knihy návštev a vyberám si miesto kde pôjdem. Počas výberu ma zaujme samotný kus, ktorý leží na lúke a uprene ma sleduje. Kontrola ďalekohľadom mi odhaľuje, že ide o srnca, avšak guľovnicu mám v kufri v puzdre a streleckú palicu zbalenú pri nej. Mám ešte dosť času, auto idem zaparkovať ďalej od srnca s tým, že sa ho pokúsim našúlať. Pre túto moju snahu však srnec nemá pochopenie a skôr ako ho prečítam odskakuje do krytu. Keďže kút poľa, kde som chcel pôvodne ísť zatiaľ patrí žabám a labutiam, vraciam sa k autu a krajom poľa idem na posed, ktorý má pred sebou už suché pole. Slnko svieti, na poli je asi 20 kusov srnčieho, zopár zajacov, jeden kohút so sliepkami. Táto kombinácia je hotový balzam pre dušu poľovníka a dokáže z hlavy vyhnať všetky chmúrne myšlienky. Počas presunu pozorne sledujem stopy a zisťujem, že do poľa chodia aj diviaky, ktoré museli uvoľniť miesto v lese kaprom a ostatným rybám. No kvôli nim tam nie som, takže snáď sa stretneme nabudúce. Okolo 6 idem hore na starší železný rebrík, ktorý sme s otcom pred pár rokmi umiestnili na strom na okraji poľa. Strom však medzi časom uschol a nemá žiadne listy, takže na posede svietim ako reflektor. Zaujímam preto stabilnú polohu, snažím sa príliš nehýbať a kochať sa. Asi 250 metrov odo mňa sa dvíha ročný srnec, parožie len do polovice slechov. Nakoľko je ďaleko, vôbec mi to nedvíha tep, guľovnica v kľude odpočíva na pravej opierke a sledujem ho len ďalekohľadom. Po chvíli otáčam hlavu na ľavú stranu a úplne zamrznem. Asi 50 metrov odo mňa stojí kus srnčieho a uprene sa na mňa pozerá. Neviem ako dlho trvalo, kým som dal ďalekohľad k očiam, čas sa v ten moment zastavil. A pohľad do optiky mi tep dvihol ešte viac. Predo mnou stojí srnec, podľa postavy II VT, parožie ešte poriadne neprečítam, ale predné výsady sú kratšie. Nikdy by som nepovedal, že obyčajné otočenie tela, odistenie guľovnice a natiahnutie napináčika môže trvať celú večnosť. Srnec reagoval na každý podozrivý zvuk a pohyb dvihnutím hlavy a veľa krát som musel zastaviť svoj pohyb v polovici. Citíl som sa ako lovec hlucháňa počas toku, všetko som robil len v momente keď mal sklonenú hlavu, podobne ako naši predkovia priskakovali len počas brúsenia kohúta tetrova. Nakoniec sa srnec upokojil a začal brať pašu. V tú chvíľu som ho už mal v puškohľade a keď som videl veľmi krátke výsady, kríž som umiestnil tesne za plec a potiahol som spúšť. Ticho jesenného večera vyrušil výstrel, srnec značil miernym výskokom zásah na zadnú komoru a odbehol smerom k remízku odkiaľ vytiahol. V optike som si ešte na komore všimol výraznú červenú škvrnu od farby a vedel som, že nebude ďaleko. Chvíľku som ešte posedel a vydal som sa na nástrel, na ktorom som našiel pľúcnu farbu s kúskami pečene. Pomaly postupujem v smere úniku srnca a asi po 50 metroch nachádzam zhasnutého môjho posledného srnca v tejto sezóne. Dávam dole klobúk a vzdávam zveri pocty tak ako to robili naši predkovia. Potom už len nasleduje červená práca, pri ktorej zisťujem, že strela zasiahla zadný lalok pľúc a troška škrtla o pečeň. Srnca transportujem do spolkového chlaďáku, kde počká na ďalšie spracovanie, aby bol cez víkend z neho chutný guláš pre obyvateľov našej obce. Cestou domov ďakujem sv. Hubertovi za tento adrenalínový lov tohto pre mňa zatiaľ najsilnešieho srnca a prehrávam si aj ostatné ulovené kusy srnčej zveri, ktorej lov mám asi najradšej. Lovu zdar, priatelia!